Budatínsky hrad

BUDATÍSKY HRAD

Budatínsky zámok (pôvodne hrad, neskôr prestavaný na zámok sa nachádza v Žilinskej mestskej časti Budatín, pri sútoku riek Váh a Kysuca. Nad miestnou časťou Budatín sa týči zďaleka viditeľná veža bývalého stredovekého vodného hradu postaveného na strategickom mieste sútoku dvoch riek. Budatínsky hrad je zachovalý a sprístupnený verejnosti. Sídli v ňom Považské múzeum.

História
Vznikol ako strážny hrad v druhej polovici 13. storočia. Postavený je na skalnom ostrohu na strategicky významnom mieste, pri brode na sútoku Váhu a Kysuce, kde sa vyberalo clo. Význam hradu zvýrazňovalo aj mohutné opevnenie. Základom hradu bola mohutná kruhová obytná veža v kamennom opevnení, ktorá sa v pôdoryse zachovala podnes a vytvára charakteristickú siluetu Budatínskeho zámku. Pôvodne kráľovskú pevnosť získal začiatkom 14. storočia Matúš Čák. S jeho výbojmi a koncepciou obrany súvisí aj opevnenie veže obranným múrom a výstavba obytného paláca v priestore opevnenia. S výnimkou južnej strany obranný múr tvorí dodnes obvod zámku.

Od roku 1487 bol novým majiteľom Budatína Gašpar Suňog, ktorý naznačil smer, akým sa uberal stavebný vývoj hradu spätý s jeho rodom po niekoľko storočí. Renesančná úprava z roku 1551 spojila jednotlivé budovy podľa jednotnej architektonickej koncepcie, sceľujúc tak rôznorodé funkcie do harmonického celku, zdôrazneného aj navonok riešením fasád. Zvýraznili sa v nich predovšetkým rytmicky členené priečelia a nádvorie s arkádovou chodbou.

Hrozba tureckého nebezpečenstva, ale najmä vnútorných bojov a stavovských povstaní, prispeli v prvej polovici 17. storočia k výstavbe nového renesančného opevnenia, ktoré spevnili bastiónmi a zabezpečili priekopou v severovýchodnom predhradí. V tom čase už gotická pevnosť, prebudovaná na pohodlné renesančné sídlo, spĺňala požiadavky pohodlného bývania a strediska hospodárskeho podnikania i modernej vojenskej techniky.

Barokové obdobie sa v roku 1745 sústredilo na výstavbu kaplnky; súčasne dostavali aj budovy kaštieľa a celok obklopili parkom, nadväzujúcim svojou kompozíciou na priečelie zámku.

Po vymretí Suňogovcov v roku 1798 sa majiteľmi hradu stali Čákiovci, ktorí tu bývali až do roku 1945. Posledným vlastníkom zámku bol Gejza Čáki (Csáky). Za revolúcie 1848/49 cisárski vojaci v januári 1849 hrad zapálili. Ničivý požiar vážne poškodil stavebné konštrukcie a vnútorné vybavenie hradu. V roku 1870 hrad čiastočne opravili a využíval sa ako kasárne. Z tých čias sa podnes zachovali najmä budovy predhradia s výraznými dobovými fasádami. Posledná a najvýznamnejšia stavebná úprava, ktorá dala hradu dnešný vzhľad, je z rokov 1922 až 1923. Vychádzala z historizujúco-romantických motívov a uplatnila sa najmä v juhozápadnom krídle, kde vznikla priestranná reprezentačná sála a vstupné priestory. Čákiovci čerpali zo starších vzorov goticko-renesančných feudálnych stavieb, čo sa prejavilo najmä pri úprave stropov a obložení miestností.
Rekonštrukcie
Pamiatková obnova zámku sa uskutočnila na prelome päťdesiatych rokov 20. storočia a rešpektovala stavebné úpravy z dvadsiatych rokov. Priľahlý zámocký park bol zmenšený výstavbou Košicko-bohumínskej železnice koncom 19. storočia ako aj rozparcelovaním významnej časti krátko po druhej svetovej vojne; počas dlhého obdobia bol park neudržiavaný. Nakoniec však bol zámocký park revitalizovaný a sprístupnený v septembri 2010.
1. januára 2007 bol zámok pre verejnosť uzavretý. Drotárska expozícia, bola dočasne premiestnená do zrekonštruovanej bývalej koniarne. Pripravovaná je rekonštrukcia zámku, ktorá by sa mala uskutočniť v rokoch 2008 až 2013. Počas rekonštrukcie boli objavené viaceré archeologické nálezy.
V roku 2013 sa začala rozsiahla rekonštrukcia. Ide o opravu hradnej veže, s kompletnou výmenou strešnej konštrukcie a krytiny. Vybudujú sa nové sociálne zariadenia, komunikácia a inžinierske siete. 13. júla 2014 bola hradná veža znovu sprístupnená verejnosti.
Povesť

K zámku sa viaže často literárne spracovávaná povesť o zamurovanej princeznej – povesť o nešťastnej láske Kataríny Szuňoghovej.